Rozsudok smrti

29. may 2010 at 22:41 | slečna tajomná :) |  moja tvorivosť
:)) na toto som celkom krdá...:D rozrevala som sa ked som to písala...presne ako ked som si to predstavila...že by sa to stalo
toto sa mi vlastne snívalo...teda až na ten koniec na cintoríne (vdakoabohu :D)...jednoducho...nemyslite si že mám niečo s Jurom-Jakubom-Plyšákom :D jednoducho...ľúbim ho,ale jedine ako kamaráta (mima to nepochopí no je mi to jedno :D)..
tu je ten príbeh :D :D

Videla som ho. Pozeral na mňa tým verným pohľadom smutného šteniatka.
"Za chvíľu som späť." Povedala som ako v tranze Kláre a Lukášovi. Váhavými krokmi som sa blížila k Jurajovi. Nohou kopal do lavičky a čakal kým sa k nemu dovalím.
Namiesto pozdravu som ho hneď objala.
"Nebudem ťa dlho zdržovať, vidím, že ťa čakajú..."
Nad jeho námietkou som len mávla rukou a sadla som si na lavičku. Čakala som kým začne hovoriť. Sadol si vedľa mňa a zamračil sa na zem.
"Moja mama...jednoducho povedané na mňa serie! Príde raz za pár mesiacov domov, skomentuje moje právanie, strčí mi pár bankoviek do ruky a tým som ako jej syn skončil. Behá po diskotékach, pije,...ako pubertiačka. ......Myslím, že...ako syn pre ňu nie som dosť dobrý." Posledné slová takmer zašepkal. Vybral si z vrecka škatuľku cigariet a chcel si jednu zapáliť. Drzo som mu zobrala celú krabičku aj so zapaľovačom a vložila som si to do vrecka bundy.
Zovrela som ruky do pästí, v živote som nemala chuť niekomu tak vraziť ako som mala práve teraz. Jeho matku, teda ak sa dala tá žena vôbec tak nazvať by som zabila pomaly a bolestivo.
Jaro bol posledný človek ktorý by si zaslúžil takto trpieť.
"Mýliš sa! To ona..." hovorila som rýchlo, slová sa mi plietli a hlas mierne triasol. Pozerala som do jeho modrých očí. Videla som tam tú bolesť, ale aj vďaku.
Chvíľu sme sedeli ticho. On sa pohol ako prvý, postavil sa, po dlhom čase som videla na jeho tvári úsmev. Vstala som aj ja.
"Ďakujem." Zašepkal.
Neodolala som a znova som ho objala. Počula som jeho smiech, bolo to neskutočné. Keď bol šťastný on, bola som na tom rovnako.
"Ideme do Freedomu, nepôjdeš...?"
"Dobre ale pozývam."
Pustila som ho a snažila som sa tváriť nahnevane. "Ty pozývaš vždy, teraz to nechaj na mňa."
Nesúhlasne pokrútil hlavou. "pomohla si mi, bude to taká malá vďaka."
" A čo keby sme sa pozývali navzájom až tam?"
"Fajn a čo moje cigarety?"
Rozosmiala som sa. "dám ti ich až keď pôjdeme domov." Vyplazila som mu jazyk. Aj on sa rozosmial.
"Stretneme sa tam, ahoj."
Nechápala som prečo sa so mnou lúči. Objali sme sa, pozorovala som jeho vzďaľujúcu sa siluetu, po chvíli mi došlo, že ma niekto čaká.
Rozbehla som sa späť ku Kláre a Lukášovi. Obaja sa nejako čudne po usmievali. Nechápala som ich výmene pohľadov.
"Juraj nás bude čakať..." nedopovedala som, môj hlas zanikol v škripote bŕzd a kriku ľudí. Prebehol mi mráz po chrbte. Nevedela som čo sa stalo, ale predsa som mala pocit, že am to bude bolieť.
Moje telo reagovalo rýchlejšie ako moja myseľ, rozbehla som sa na miesto odkiaľ sa ozýval ten hurhaj. Na kraji hlavnej cesty som zastala. Uprostred ležalo skrvavené telo.
"NIE!" skríkla som. Vedela som kto to je. Spoznávala som tie hnedé kučeravé vlasy aj keď boli zlepené krvou. Ako v tranze som dobehla k jeho telu, nemôže byť mŕtvy! Nemôže!
"Juraj, preber sa..no tak Jury, nesmieš umrieť!" vzlykala som pri jeho tele, ruky som mala špinavé od jeho krvi.
Niekto ma chytil za plecia a ťahal ma preč. Nemôžu ma od neho zobrať preč. On nie je mŕtvy!
"Všetko bude v poriadku." Šepkal mi do ucha Lukášov hlas.
Nemohla som z jeho tela spustiť oči, vzpierala som sa Lukášovmu objatiu keď Juraja prikryli plachtou a naložili do sanitky. Dvere sa zabuchli a sanitka sa stratila v diaľke.
"Pusť ma!" osopila som sa na Lukáša a konečne som sa mu vytrhla. Bežala som preč. Chcela som ísť len na jedno miesto, najkľudnejšie miesto, na ktorom budem môcť v pokoji smútiť.

Sedela som na brehu jazera a sledovala som jeho trblietavú hladinu. Bola mi zima, no kto cíti chlad?! Slzy mi zmáčali celú tvár a nechceli prestať. Vo vrecku som niečo zacítila. Vybrala som z bundy škatuľku jeho cigariet. Vybrala som jednu a zapália som si. Nadýchla som sa toho dymu, predtým som nefajčila. Začala som kašľať a dusiť sa dymom.
Po niekoľkých vdychoch som to už zvládala. Ľahla som si na zem a pomaly fajčila cigaretu. Cez slzy som už takmer nevidela. Vždy keď som žmurkla zbadala som jeho tvár. Tú usmiatu tvár. Zakaždým ma zaplavila nová vlny bolesti. Zvalila som sa na bok a nohy som si pritiahla k telu, možno ma tu nájdu mŕtvu s cigaretou v ústach. Možno.

"Ahoj Jury, ako sa dnes máš?" zašepkala som a vybrala som
cigaretu. Ako Juraj umrel, vyfajčila som denne najmenej jednu celú krabičku. Oprela som sa o náhrobný kameň a slastne som si vychutnávala svoj rozsudok smrti.
Už prešlo päť rokov a ja som každý deň chodievala na jeho hrob a rozprávala som sa s ním.
Pred dvoma rokmi mi diagnostikovali rakovinu pľúc. Mimovoľne som sa zasmiala.
Môj rozsudok smrti.
"Za chvíľu som pri tebe..:" sľúbila som chladnému kameňu a pobozkala som fotku ktorá bola položená medzi kvetmi.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Yoko-chan | Email | Web | 30. may 2010 at 11:36 | React

paani... tak, ako sen, to príjemné určite nebolo xP je to fakt strašne smutné...

2 Marsi :) | Web | 30. may 2010 at 14:09 | React

och.. to je tak krásně smutné .. teď nevím jestli se usmívám nebo natahuju :-) ten sen asi nebyl nic moc příjemnej no... ale ten příběh.. super.. a ten konec je vážně úžasnej :-( :-)

3 sesterka.... | 3. december 2010 at 16:21 | React

Wou..to je úžasné O_o

4 Čaj | Web | 25. september 2013 at 16:45 | React

Čaj umí utišit žízeň http://dovolena-1.blog.cz/1307/caj

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement